Tápanie pri záchrane

 28. máj 2009

Pred útulkom v Komárne bol položený plastový sáčok s živým obsahom... Vedúca útulku, denne pri príchode do útulku nové katastrófy očakávajúc, sa musela najprv zhlboka nadýchnuť a nevedela potlačiť slzy: malé štvornohé stvorenie, biela fenečka, chudučká ako kostlivec, neschopná postaviť sa na zadné nohy. Pazúriky neopotrebované, dlhé, zakrútené, zvieratko malo pach králikárne... Veterinár predpokladal ochrnutie a odporúčal eutanáziu.

 Agnes, vedúcej útulku, nedá zavrhnúť život bez istoty nutnosti. Poumývala malú fenečku, ošetrila jej rany na labkách a telíčku, dala jej napiť a najesť - hoci toho veľa nebolo, fenka len ťažko prežúvala - a vybrala sa k vzdialenejšiemu veterinárovi na rentgen. Výsledok nebol dobrý ale nádejný. Ochrnutie nie, ale problémy s kolienkami, slabé, mäkké, nedovolili fenke používať ich. Operácia možná, samozrejme drahá. Praktická otázka: kto sa môže o zviera postarať, kto to zaplatí?

Ako častejšie predtým aj teraz sa Agnes v núdzi obrátila na mňa „nemôžeš sa o ňu postarať?“ Mohla som, miesto v dome pre takéto prípady bolo práve voľné. Dotatočne môžem konštatovať, že stav fenky bol taký, že by v útulku asi neprežila. Agnes sa stará o 60 psov, len za pomoci jednej poldňovej pracovnej sily, deň čo deň, nedeľu či pondelok, popri jobe a rodinných povinnostiach. Časove intenzívnu opateru by určite nebola mohla popri každodennej prevádzke a povinnostiach v útulku zabezpečiť.

    1. jún 2009

     Malá fenka, nazvali sme ju Ivanka, prišla teda ku mne do Bratislavy. Keď som zbadala tú schúlenú vychudnutú hromádku, 4,2 kg... vedela som, že treba intenzívne konať. Prvá cesta ma viedla do veterinárnej kliniky, na základné vyšetrenie, odber krvi a infúzie na zavodnenie vyschnutého telíčka. Výsledky krvnej analýzy neboli až také hrozné, zvýšené biele krvinky ako znak zápalu a anémia.

Po 24-hodinovej infúznej prvoterapii prišla Ivanka ku mne do domácej opatery. V kúpelni som jej pripravila kľudné miestečko, peliešok, kopu diek na zakrytie, staré noviny na potrebu, lebo Ivanka sotva stála na nohách. Príjemné prekvapenie: potrebu vykonala len na to určenom mieste resp. vonku, keď som ju vyložila na trávnik. Inak ale megastres, Ivanka nie a nie jesť, čo som jej aj ponúkla, najlepšie lahôdky, kuracie prsíčka apod. Otočila hlavu, odvracala sa, utekala odo mňa.

5. jún 2009

Diagnosticky nasledujúcim krokom bol rentgen zažívacieho traktu za pomoci kontrastného prostriedku. Po požití kontrastnej látky, ktorá sa dobre zobrazuje na rentgene, boli v opakovaných časových intervaloch robené rentgenové snímky, aby sa videlo, či je zažívacia trubica priepustná. Bola, len na výstupe zo žalúdka sa trochu kontrastu nalepilo na sliznicu, preto bol predpoklad, že sliznica je tu zdurená, zapálená. Predpokladaná diagnóza: chronická gastritída, teda zápal žalúdka. Liečba antibiotikami, prostriedkom proti zápalu, dieta. Každú hodinu som jej musela nasilu dostať striekačkou trochu tekutej stravy do papuľky. Ona nechcela, odmietala, krútila sa, protestovala, obidve sme boli polepené kašičkou, ktorá bola všade ale najmenej tam, kde mala byť, v Ivankinom pažeráku...

Tak to išlo deň čo deň, žiadna zmena, žiadne zlepšenie na lieky proti zápalu. Ivanka jedlo vehementne odmietala, jej nechutenstvo bolo očividné. Chradla, chudla, ob deň bola na infúziách, potom zase ku mne, aby sa psychologicky podporila. Predsa len domáce prostredie a nie hospit, v klietke, zavesená na hadičke, plačúce zvieratká po operáciách vedľa. Ale stav sa zhoršoval, jej telesný metabolizmus kolaboval, veterinári rozhodli otvorenie bruška s nádejou, nájsť príčinu problémov.

12. jún 2009

Po opakovanom zvracaní, Ivanka bola apatická a malátna, jej očká matné, bola zobraná na operáciu. Odišla som z kliniky s pocitom, že ju možno už živú neuvidím. Podpísala som reverz, že v prípade neliečiteľného nálezu ju nezobudia z narkózy. Mám takú zásadu, prosím lekárov urobiť všetko a rozhodnúť tak, ako by urobili u vlastného zvieraťa.

Nasledovali hodiny čakania, každé zvonenie telefónu mi spôsobilo paniku, Ivanka bola v tak zlej telesnej kondícii, že operácia znamenala ťažký zásah a riziko. Po hodinách, konečne! Celkom zlé nič nenašli, teda tumor apod. Pankreas zapálený, na počudovanie nikdy neprejavila známky bolesti, hoci taká pankreatitída bolí náramne! Ale konečne nález, ktorý vysvetlil Ivankine nechutenstvo a chudnutie: Pylorusstenoza, teda zúženie východu zo žalúdka do tenkého čreva, súčasne zapálená a zhrubnutá sliznica na tomto mieste. Skúsený chirurg urobil plastiku pylorusu, špeciálnym rezom ho opäť rozšíril.

48 hodín po zákroku nesmela Ivanka vôbec nič prijímať, dostávala len infúzie. Po dvoch dňoch najprv tekutá strava s nádejou, že ju nevyvracia.

Chodila som denne na kliniku vyhladkať, pomojkať Ivanku. Sedela som s ňou pred klinikou na slniečku a potichu som jej rozprávala. Všeličo, čo ma napadlo, o psíkoch, ktorých venčili na zelenom páse v meste, o autách, ktoré viezla odťahová služba na susednom areáli a hlavne som jej dohovárala, že musí niečo jesť, aby sa čoskoro vyzdravila.

Týždeň trvalo, než mi ju vydali do domácej opatery. Ešte vždy bojujeme s výživnou kašičkou (diétna konzerva rozmixovaná s prevarenou vodou striekačkou do papuľky), ešte vždy mením niekoľko zapackaných tričiek denne... Vyzerá to, že sme vyhrali. Je to opatrná prognóza, ešte sa musí ukázať, či sa tenké črevo vie regenerovať natoľko, aby dokázalo samostatne a dôkladne plniť svoju funkciu prechodu výživných látok do organizmu. Príliš dlho bolo nefunkčné.

Uvidíme. Kolektív lekárov a zdravotného personálu na Veterinárnej klinike v Petržalke vykonali maximum. Ivanka to nevzdala totálne, našťastie. Chce to čas. Dúfam, že budem čoskoro môcť prezentovať fotografie veselej zaokrúhlenej Ivanky, užívajúcej si letného slniečka na trávičke v mojej záhrade. Jej adopcia k dobrým ľuďom je už pripravená.

Ešte prozaická otázky financií. Operácia a hospitalizácia sú drahé, veľmi drahé. Útulok to nemá z čoho zaplatiť, veď samotná jeho prevádzka je sotva zabezpečená. Opakujem, opäť a opäť, útulky neplatí štát, ani mesto. Drahé operácie sú finančný luxus, útulok je odkázaný výlučne na sponzorov. Nuž, dali sme sa do boja o Ivankin život, musíme ho zvíťaziť.

Y. Neumannová, 20. 6. 2009

Smutný záver: Ivanka dnes dobojovala... Následkom dlhodobej podvyživenosti - nikto  nevie, ako dlho jej stav trval, kým sa dostala k nám - a zlyhaniu metabolizmu sa upchali slinné žľazy tak, že hrozilo zadusenie. Ani najsilnejšie lieky nezabrali. Urobili sme jej poslednú službu, do stále zavedenej kanylky dostala usmrcujúcu látku. Nič necítila, jej srdiečko dobilo behom sekúnd.

Budem ju mať v srdci a jej obraz tak, ako na fotografii:  v záhrade na slniečku pár dní pred smrťou. Keď sme ešte dúfali, že sa nám podarí darovať jej opäť pekný psí život.

25. 6. 2009